230 likes | 588 Views
Hippokrates. Dominika Sokolová VIII.B. Hlásal, že najvyššou povinnosťou lekára je starostlivosť o pacienta a jeho cieľom je vždy pomáhať a nie ubližovať. Lekári dodnes skladajú tzv. Hippokratovu prísahu. Hippokrates symbolizuje otca medicíny. Bol to grécky lekár, ktorý žil
E N D
Hippokrates Dominika Sokolová VIII.B
Hlásal, že najvyššou povinnosťou lekára je starostlivosť o pacienta a jeho cieľom je vždy pomáhať a nie ubližovať. Lekári dodnes skladajú tzv. Hippokratovu prísahu. Hippokrates symbolizuje otca medicíny. Bol to grécky lekár, ktorý žil v 4. a 5. storočí pred Kr. Za jeho menom sa skrýva celá lekárska škola, ktorá v mene racionalizmu a pozorovania zavádza prístup k ľudskému telu oslobodený od náboženských či magických hľadísk.
Hippokratova prísaha „Prisahám na lekára Apolóna, na Eskulapa, na Hygiu a Panakeu, na všetkých bohov a bohyne, ktorých si privolávam za svedkov, že podľa svojich síl a schopností naplním nasledujúcu prísahu a záväzky.“ Tak sa začína prísaha, ktorú dodnes skladajú lekári. Stala sa súčasťou hippokratovskej zbierky a žiadali ju od kandidátov, ktorých prijímali do lekárskej školy v Kóse za Hippokratových čias.
Hippokrates Jeho prax je iba syntézou súhrnu ich pozorovaní, ktoré pozbierali za celé desaťročia. Takisto je to aj s Hippokratovým dielom. Pod názov hippokratovská zbierka sa zaraďuje šesťdesiat prác rôznej povahy, rozpráv či jednoduchých poznámok. Ide o súbor vedomostí celej lekárskej školy v Kóse. Niektoré spisy dokonca pochádzajú z Kindu, konkurenčnej školy, ktorú viedla iná vetva Asklepiadovcov. O jeho živote veľa nevieme. Nepoznáme jeho presné dáta (okolo 460-370 pred n. l.), ba ani vek, podľa rôznych verzií sa dožil 85 alebo 109 rokov. Hippokrates bol potomkom Asklepiadovcov, ktorí odvodzovali svoj pôvod od boha medicíny Asklepia a lekársku činnosť vykonávali dedične už po celé pokolenia. Tento súhrn sa stal základom medicíny ako vedy i ako „umenia“ (praxe). Pretože Hippokrates preslávil nový status lekára, bolo mu priznané otcovstvo „lekárskeho umenia“.
Neobycajná charizma jedného lekára ˇ Kós Tesália V roku 413 pred n. l. došlo ku konfliktu medzi najmocnejším mestom Grécka Aténami a Kósom, ostrovom neďaleko stredomorského pobrežia Malej Ázie. Grécko Hippokrates už dávno nežil v Kóse, ale v Tesálii na severe Grécka. Nezasiahol priamo, ale do Atén vyslal syna Thessala. Jeho povesť zapôsobila aj na diaľku a konflikt sa urovnal. Hippokratovo meno sa preslávilo aj ďaleko za hranicami gréckeho sveta. Je zvláštne, že Kós si na svoju obhajobu nevybral nijakého politika, ale lekára Hippokrata. Bol to najslávnejší rodák z tohto mesta, ktorý vyvolával obdiv celého Grécka. Atény Kós
Perzský kráľ Artaxerxes ho požiadal, aby sa usadil na jeho dvore, ale Hippokrates bol vlastenec, a tak odmietol, pretože Peržania boli oddávna nepriateľmi Grékov. Aj barbarský národ Ilýrov, usadený na severozápade Grécka, žiadal Hippokrata o pomoc, lebo ho sužoval mor. Hippokrates odmietol, pretože barbarmi pohŕdal, ale údaje, ktoré tak získal, využil na boj s epidémiou, keď ohrozila Grékov. Vtedy mu Aténčania z vďaky venovali zlatú korunu.
V jednom zo svojich dialógov mu filozof Platón vyjadril obdiv a jeho slávu prirovnáva k sláve sochára Feidia. Keď zomrel, pestúnky si navykli natierať na jeho hrob med, ktorým potom šúchali pery dieťaťa, aby ho uzdravili.
Medicína od diagnostiky k múdrosti Hippokratovská koncepcia je v zásade racionálna, neodvoláva sa už na bohov, aby pochopila príčinu choroby, ani na mágiu, aby chorého uzdravila. Pozorovaním dáva dohromady čo najväčšie množstvo zložiek, aby určila diagnózu. Pre svoju rôznorodosť ponúka hippokratovská zbierka často protichodné názory na tú istú otázku. Kým niektoré texty si zakladajú na tom, že sa inšpirujú filozofickými princípmi, iné ich odmietajú ako zjednodušujúce a potvrdzujúce autonómiu lekárstva vo vzťahu k filozofii. No i tak vychádzajú na povrch spoločné princípy. Pretože však nevyužíva pitvu, dopúšťa sa omylov: Hippokrates v súvislosti s krvným obehom vôbec nespomínal srdce a veril v jestvovanie ženskej spermie. Jeho lekárska teória sa opiera o pojem povahy (physis).
Každá bytosť má vlastnú prirodzenosť, spravuje sa stálymi vzťahmi medzi svojimi zložkami. Choroba sa prejaví vtedy, keď nastane nerovnováha v prospech niektorej zložky a lekár musí znovu nastoliť rovnováhu tým, že dá do pohybu protichodné zložky. Tým sa zdôvodňovala aj alopatia, ktorá ovplyvnila medicínu na celé stáročia. Touto úvahou sa medicína očividne prihlásila k triumfujúcemu racionalizmu, ktorým bol poznamenaný grécky klasicizmus. Ale priblížila sa tak aj k filozofii a hippokratovské rozpravy sú posiate aforizmami, medzi inými aj slávnym: „Život je krátky, umenie dlhé.“ Pre toto všetko symbolizuje Hippokrates v očiach Grékov mudrca.
Hippokratova škola Lekárstvo sa v gréckych mestách rozvíjalo vďaka učencom, ktorí sa združovali okolo Hippokrata na ostrove Kós, kde slávny lekár založil svoju školu. Medicína ako veda plnila naozaj náročné úlohy. Ak lekár po prvýkrát stanovil na základe pozorovania diagnózu, musel súperiť s kňazmi a ich magickými rituálmi vo svätyniach, ktoré boli dovtedy hlavnou liečiteľskou metódou. Okrem toho museli lekári čeliť veštcom a všelijakým čarodejníkom, ktorí mali veľký vplyv najmä na vidieku. Kós
Jednak nerozvíjalo svoje poznatky z anatómie a fyziológie, pretože sa prevažne sústreďovalo na prognostické a terapeutické postupy, jednak však nemalo k dispozícii vedeckú a výskumnú inštitúciu. Navyše popieralo tradičné Platónovo a Aristotelovo učenie, ktoré ovplyvňovalo všetky vedné odbory vrátane lekárstva. Prví lekári mohli oponovať konkurentom len dôveryhodnými postupmi. Tie mali dve roviny. Na jednej strane to bol priamy kontakt s chorým človekom a jeho telom, sledovanie symptómov, ale aj poznanie prostredia, v ktorom žil a ako sa stravoval. Na druhej strane to boli spísané empirické poznatky, ktoré si lekári navzájom vymieňali. Tie im pomáhali určiť diagnózu a navrhnúť terapiu. Hippokratovo lekárstvo, ktoré spolu s iónskym naturalistickým myslením predstavovalo veľký pokrok, sa z rôznych dôvodov ocitlo v akejsi kríze. Keď bol stanovený tento postup, hippokratovský lekár mohol zistiť, v čom sa mýlil, a vedel určiť, ktoré choroby nie je schopný liečiť. Tak získaval vedomosti, ktoré viedli k ďalšiemu rozvoju lekárstva.
„... keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám. Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak.“
Použité zdroje: Martino Menghi : Encyklopédia Starovekého Grécka www.wikipedia.sk